Denníky žien

(Janka LENČOVÁ)

AGÁTA

Dnes mám narodeniny. Dvanáste, osemnáste, tridsiateštvrté, skoropäťdesiate… Čo na tom záleží…

Mám čudné dcéry. Jedna je arogantná a samotárska. Bojím sa, že je lesba. Druhá je neurotička. Chodí s inžinierikom, ktorý za každým druhým slovom povie „vlastne“. Máva záchvaty zúfalstva a prejedania. Občas si myslím, že by mala brať nejaké lieky, ale môj otec je proti tomu (podvedome tuší to, čo aj ja), nechce mať v rodine cvoka. Moje dcéry si nepamätajú deň mojich narodenín (nie je to červenou fixkou poznačené v kalendári). Nepamätajú si ani deň otcových narodenín. Niekedy pochybujem, či sú skutočne moje. Ani sa na mňa nepodobajú.

Je sobota. V sobotu ráno je byt vždy tichý. Môžem si prečítať bulvárne stĺpčeky z celého týždňa, ktoré sa hromadia za dverami, lebo ich nemá kto vyniesť. S nohami vyloženými na parapetnej doske chlípem kávu a na chvíľu ma prepadne šteklivá hriešna radosť. Samota je nápoj bohov.

Potom pôjdem do kúpeľne a zapnem práčku.

Už tri týždne som neupratovala. Zatiaľ si to nikto (okrem mňa) nevšimol. V kuchyni už nevidieť vzorku koberca a dresu sa bridím dotknúť. Môj muž je zostrojený len na vynášanie odpadkov, nič iné ho nezaujíma. Keď sa chodbou začne šíriť sladkastý hnilobný zápach, vie, že prišiel jeho čas. Dcéry sú nad všetko povznesené, smrad ich nedokáže vyviesť z miery.

Možno som na vine ja. Aj tak neviem, kde som spravila chybu. Boli to roztomilé deti. Potom sa čosi stalo a odvtedy je s nimi na nevydržanie. Na pubertu sú už staré. Tkvie to v niečom inom.

Chcela by som upiecť koláč. Tvarohový koláč s kopou ovocia a pomarančovou želatínou. Vo voňajúcej kuchyni, v krásne sobotné narodeninové ráno. Nemám kde a nemám pre koho. Rúra už niekoľko dní vydáva chraptivé zvuky, nesvieti a z času na čas vykašle kúdoľ dymu. Mladšia dcéra sa pri slove „koláč“ na mňa zadíva opovrhujúcim anorektickým pohľadom a ja mám chuť ju vydediť. Môj muž má zákusky rád, ale keďže je vedecky založený (a teda neschopný samostatného života), musí si celý postup: „Ako zavolať opravára“ nechať prejsť hlavou. Dala som mu voľné pole pôsobnosti. Koláč nebude.

Niekedy ma všetko desí. Len pred chvíľou som bola dvadsaťštyri ročná, dlhovlasá, cynická, plná pocitov a mancipovaných plánov (bez reálnej nádeje na úspech). Dnes som už len cynická. A neviem, kde sa podel všetok ten čas. Dvadsať? (Bože!) Takmer tridsať (božebožebože!) rokov! Za taký čas vybudovali celý kozmonautický priemysel! (Božebožebože, vďaka za cigarety!)

Nemám sa veľmi čím chváliť (aj keď väčšina mojich kolegýň je rozvedená, na tabletkách a alkohole). Nemám priateľky. Vždy ma unavovali ženské, čo chodili „na kus reči“. Vyhadzovala som ich už od dverí. Prestali chodiť. Mám svätý kľud. Až taký svätý, že niekedy mávam migrénu z tej natesno utiahnutej svätožiary.

Moja dcéra nosí červené čipkované tangáče a bezostyšne ich hodí do spoločného koša na prádlo. (Sú pekné. Jemnučké.) Vôbec by jej nevadilo, keby ich našiel otec!

Niekde som urobila zásadnú chybu! Dám ich vyprať na šesťdesiatku, bude z nich gumička do vlasov…

„Zájdem za otcom.“

„Dobre.“

„Beriem si auto.“

„Mhmmmmmmmm.“

Nežná starosť môjho milujúceho manžela o moju osobu ma ešte vždy dokáže dojať.

Rada sa vozím sama v aute. Keď ideme všetci spolu (aj keď teraz je to skoro medzinárodný sviatok), je to iné, hoci aj šoférujem. Vždy počúvame nejakú čudnú hudbu, kvílivú a hrôzostaršnú, ako vystrihnutú z paranoidných snov. Keď boli dievčatá malé, spievali sme kovbojské pesničky. Mali sme stály repertoár. Bolo to veselé, kým neprišlo niektorej zle pri ostrej zákrute a nemuseli sme zastať, aby sa mohla vyzvracať. Keď jazdím sama, pozamkýnam si dvere zvnútra a v takom úplnom tichu nechám auto kĺzať sa po cestách. Je to jeden z mojich najkrajších ukradnutých pocitov, auto rozplývajúce sa v snežnej samote na prázdnych cestách… A potom sa pred obchoďákom zaseknem v zápche, zapnem si správy a fajčím a s úsmevom nadávam všetkým do debilov.

Ani môj manžel si nepamätá dátum mojich narodenín. Ale on si nepamätá ani aké je storočie. Skúma staré polámané kosti a dúfa, že na niečo objavné príde. Niekedy som si myslela, že budeme mať strhujúci život, že budeme vyhrabávať spod zeme zabudnuté chrámy pod horúcim gréckym slnkom. Zatiaľ sme stále zahrabaní len my, v bytovke, kde sa nedá ani na niečo pomyslieť bez toho, aby o tom nevedel sused. A on skúma ďalej. Asi ho to baví. Nepoznám žiadneho iného blázna, ktorý by to robil za také peniaze. Myslím, že je smutný z toho, aké sú naše dcéry. Vždy k nim býval pozorne nežný ako k drobným krehkým vtáčatkám. Ony ho väčšinou ignorujú. A on je smutný. Nechce to dať najavo, asi by sa cítil ešte viacej ponížený, keby vedel, že ja viem… Potom sedí nad knihami a tvári sa, že číta, ale hľadí mimo text a v očiach má takú bezradnosť, že by som tie dve sopľane najradšej vytrieskala. Napriek tomu, keď ide niektorá večer von, vždy napochytre nájde ohromne zaujímavú knihu, od ktorej sa nevie odtrhnúť a sedí v kresle pri zapálenom svetle, kým nezačuje štrngotať kľúče. Môj otec ho neznáša. Vraj je príliš krotký, nemá bojovného ducha. Veď hej, nemá (kde by ho nabral pri polámaných kostiach ?)… Ale potrebuje ma. Nedokážem ho okašľať. Nie je to sentimentalita. Je to domov (zvyk). Alebo zvyk (domov)?

Mám vrásky okolo očí. Nič hrozné, prečo by bolo treba skákať z okna, ale sú tam a už ich asi nevyžehlím, ani očným krémom za štyri stovky. A mám mäkkú kožu. Mäkkú a tenkú, občas si myslím, že sa celá dotrhám. Ale v čiernom kostýme (a dobrej podprsenke) ešte vyzerám celkom k svetu (Na svoj vek). Mám stále svoje zuby, aj keď časti mojich rovesníkov už žiaria ústa novučičkou keramikou. Myslím, že som aspoň občas túžila byť sebavedomá a sexy, raz za čas si večer zájsť do podniku a pri bare si nonšalantne s preloženými nohami vypiť vodku s ľadom, po dvoch cigaretkách sa vytratiť a zanechať vo vzduchu čosi dramatické. Dnes mi už podobné predstavy nepripadajú hlúpe, už sa za ne nehanbím (veď ich ani nikomu nevešiam na nos), obraznosť posúva človeka do ďalších životov, ktoré nežil a ani žiť nepotrebuje, ale ktoré ho oslobodzujú od všednosti zúfalstva.

Môj otec si dátumy pamätá. Rád spočítava veci. Čísla mu dodávajú istotu. Čísla a peniaze. V týchto veciach je malicherný a precízny (ako všetci). Čo sa pamätám, stále sa niečoho obával: aby sa mi niečo nestalo, aby sa mi darilo v škole, aby som ju skončila, aby neprišiel hladomor, aby som sa nevydala priskoro, aby som sa vôbec vydala, aby boli deti zdravé, aby mal prácu, aby som ja mala prácu… A odjakživa tušil, že neposlúchnem jeho radu a nezabezpečím mu za zaťa švajčiarskeho milionára. Dnes sa okrem iného obáva, aby som nezomrela skôr ako on, lebo to by vraj neprežil. (Tak to by sme boli, tuším, dvaja.)

Môj muž rád filozofuje. Zaoberá sa podobami času, premenlivosťou človeka vo vzťahu k ľudstvu a premenlivosťou ľudstva vo vzťahu k človeku. Trápi ho podstata Boha a jeho úmysly. Kedysi dávno sa mi to páčilo, viedli sme dlhé ničneriešiace rozhovory potrundžené suchým červeným. Dnes ma to už neláka. Objavila som filozofiu jednoduchosti a už len to, že sa každé ráno prebudím, je pre mňa celkom milé prekvapenie.

Pôvodne som dnes chcela zájsť za otcom. Určite mi kúpil veľkú čokoládu, ako vždy. Ale nakoniec som v čiernych hodvábnych šatách vošla do malého baru a na vysokej stoličke s koženým poťahom som si preložila nohu cez nohu a ŕkala vodku s ľadom.

„Brý večer,“ obzrela som sa, sedel vedľa mňa tridsiatnik so svetlými očami a donchuanským úsmevom na mňa požmurkával.

„Dobrý.“

„Smiem si s vami pripiť?“ (Prípadne by som sa s vami rád vyspal)

„Iste“

„Tak na čo?“ (Impozantný výstrih…! )

„Na slobodu myšlienok.“

„Zaujímavé…“ (Sľubné)

„Naozaj? Ani sa mi veľmi nezdá…“

„Príťažlivé.“ (Asi z toho niečo bude)

Jemný úsmev. Sklopené oči. Pohľad zboku.

Kráčali sme po chodníku, mokrom od dažďa. Vzletné reči evaporovali. Boli sme ako dvaja neskúsení pubertiaci, čo sa chcú stoj čo stoj zbaviť panictva, aj keď celkom do detailov nechápu ako. Vošli sme do bytu na druhom poschodí. Chvíľu sme sa mlčky tmolili pomedzi zopár kusov nábytku, potom zmizol v kúpeľni.

Vyzliekla som sa.

Ľahla som si na posteľ.

Po dvadsiatich minútach som sa prikryla dekou.

Po trištvrť hodine som sa ho opýtala, či je všetko v poriadku. Povedal, že mu postačí minútka.

Po hodine a pol som sa obliekla, chytila som si taxík a odviezla som sa domov. Manžel už spal.

Sedím v kuchyni a chrúmem slané praclíky. Môj narodeninový deň je tatam. Dcéry sú preč a bohvie, či sa tento víkend vôbec ešte ukážu doma. Večerná epizóda so svetlovlasým Casanovom mi pripadá neskutočná. Neviem, či sa stala. V chladničke je otvorená vodka, chýba z nej tak akurát. Vodka je zázračný sprievodca svetom poloilúzií a poloprávd. Rusi o tom vedia svoje. Cítim čudnú tieseň. Možno je to sklamanie, ale je celkom možné, že je to len metabolizmus. kto sa v tom má vyznať…

Zajtra povysávam.

 KAROLÍNA   AGÁTA   JÚLIA   EMA   TEREZA   ZOE 
Slová »
© DESIGN bojars 30/11/2004