Denníky žien

(Janka LENČOVÁ)

KAROLÍNA

Ešte v piatom roku som sa rozhodla, že budem dospelá a šťastná. Vždy. Kdekoľvek. Akokoľvek. Je to mimoriadne náročná úloha, berúc do úvahy, že človeku príde zaťažko hoci aj prestať fajčiť. Navyše, neexistuje žiaden návod, ako sa do toho pustiť. Život má zvláštnu vlastnosť- správa sa ako dokonalé teleso, z hocakej strany sa doňho zahryznete, nemôžete mať ani bledomodrý šajn, či si náhodou nevylomíte zuby. Ale asi najironickejšie je vylomiť si zub na čarovnom oriešku, ktorý skrýva výherné šesťčíslie Lota. Je otázne, či vás potom ešte bude inkriminovaný zub zaujímať… Slovom, šťastie je oveľa väčšia drina ako flegmatizmus. Vraví sa, že čím je cesta tŕnitejšia, tým je víťazstvo sladšie. Ale ak nemáte poňatie, čo vlastne hľadáte, ako zistíte, či hľadáte správne? A musím trochu trpko pripustiť, že Johny Walker nie vždy stačí na povzbudenie.

V sedemnástich som sa rozhodla, že som už dostatočne dospelá, aby som šla svojou cestou. Predala som otcov ďalekohľad, kúpila som si sexy bielizeň a balíček kondómov a vybrala som sa za hlasom svojho srdca. Mal dvadsaťsedem, kopal kanály v tielku, ktoré sa mu spotené lepilo na kožu a povedať, že ma mal úplne na háku, by bolo veľmi optimistické vyjadrenie jeho priazne. Po troch dňoch ma polícia priviedla späť, zjedla som tri taniere slepačej polievky a v hlbokom žiali som chcela zvyšok života prespať.

Nuž, nie všetko sa podarí na prvýkrát.

Tak som šla študovať, začala som fajčiť, obliekať sa do čierneho, v kaviarňach som sedela nad knihami o nihilizme a nespočetnými šálkami hnusnej čiernej horkej kávy, patrilo to k celkovému obrazu, ktorý som sa rozhodla vytvoriť. Všetkým tým hlúpostiam, čo som prečítala, som ani za mak nerozumela, ale ani ma to netrápilo. Po každej dlhej nudnej vete som oduševnene dvihla hlavu, zadívala sa cez okno do diaľky, a pritom som vtiahla líca medzi zuby, aby sa mi zvýraznili lícne kosti. Po chvíli som ceruzkou čosi zaznačila na okraj stránky. Keďže som ale nevedela, čo sa obyčajne píše na okraje stránok, vypestovala som si nečitateľný rukopis, a tak zmes slov, čo som si každé poobedie značila, nebolo možné identifikovať.

Bola som so sebou veľmi spokojná. Popísala som týmto spôsobom desiatky kníh. Ťažko povedať, či to bol úspech. Nikto si moje predstavenia totiž nevšímal.

Nechala som školu tri mesiace pred poslednou štátnicou, ostrihala som si vlasy a v tmavočervených šatách s úctyhodným výstrihom som sa vybrala na konkurz do filmu. Rolu som dostala. Hrala som Druhé dievča v dave, ktoré dvakrát za dve a pol hodiny prebehne cez scénu v hlúčiku detí. Mali jedinú podmienku: nech si nechám narásť vlasy, alebo si kúpim nejakú slušnú parochňu.

Tak som do kufra nahádzala veci, do vrecka strčila pas a odišla som. Rodičom som na posteli nechala srdcervúci list o hľadaní seba, krídlach slobody a svoju fotku. O dve hodiny som bola späť- kufor bol príliš ťažký.

Dala som sa na jogu a vegetariánstvo. Tri hodiny denne som meditovala vo vôni dymiacich tyčiniek, cvičila som rezonančné techniky a preplachovala si nos slanou vodou. Pila som bylinkové čaje, jedla karí ryžu a hovorila som pokojne ako vyrovnaný človek. Narástli mi vlasy. V spirituálne zameranom oddelení hypermarketu som stretla chlapíka, ktorý vyzeral ako dvadsaťpäťročný Ježiš. Nasťahovala som sa k nemu, aj keď nemal žiadny nábytok. Vravel, že je to preto, že sa snaží odpútať od zbytočných vecí. Hlavne však nemal žiadne peniaze. Trpel nozofóbiou, zoofóbiou, klaustrofóbiou, agorafóbiou a ešte asi tridsiatimi ďalšími a jedol takmer výlučne varenú fazuľu. Po týždni som odišla.

Začala som maľovať trojuholníky. Množstvo farebných trojuholníkov. Neskôr, keď som si začala viac veriť, pretínala som trojuholníky odvážnymi priamkami a kružnicami. Tvárila som sa záhadne, s úsmevom génia. Ostala som nepochopená.

Dva týždne som bola feministkou. Chodila som na zasadania výboru v menčestrovom saku, kravate, bez podprsenky. Neskôr to začali nosiť takmer všetky zapálené členky hnutia ako nepísanú uniformu. V skutočnosti to vzrušovalo ich manželov. Keď sa v kuloároch začala preberať nespravodlivosť menštruácie, vykročila som do dažďa a viac som sa neobzrela.

Krátko som tancovala mambo v jednom pochybnom bare bez licencie. Nebolo to bohviečo, mám totiž nulový zmysel pre rytmus a mambo je pre mňa španielska dedina. Môj partner bol z toho trochu zmätený a jeho zmätok rástol úmerne s výškou mojich opätkov, keďže pri sto šestdesiatich siedmych centimetroch jeho somatotropný hormón vyhlásil štrajk.

Ešte som písala protestné články do novín, bez privilégií pre tú či onú skupinu ľudí, zvierat alebo udalostí, držiac sa zásady „proti všetkým“. Našla som veľa pochopenia u anarchistov. Fetovala som chemoprén s chlapíkom, ktorý žil ako krysa v tmavých brlohoch opustených garáží, a ktorého som nikdy nevidela za bieleho dňa. Nalievala som polievku v útulku pre prepustených z lochu a bola som partnerkou jedného nanič kúzelníka.

Musíte uznať, moje hľadanie bolo viac ako precízne. Zvláštne na tom je snáď len to, že som nenašla nič, čo by bolo hodné pomenovania Šťastie. Nenadchli ma peniaze ani chudoba; múdrosť ani póza; umenie ani politika; zvieratá ani ľudia; vášeň ani zahanbenie; viera ani ľahostajnosť. Čakala so čosi ochromujúce, pred čím sa mi podlomia kolená, naplní ma čosi zvláštne, horúce, ako prúd energie, ako poznanie a ja budem vedieť, že to je TO. Ale nič.

Osemnásteho mája, keď celý svet voňal a v rieke sa objavil ten krásny zelený svit, aký máva každú jar, matka prehltla celú škatuľku fenobarbitalu. Nechala po sebe zopár klobúkov, nedojedenú bonboniéru a Balzacove romány. Všetky fotky spálila. O týždeň dostal otec mozgovú porážku, ochrnul a prestal hovoriť.

Doobeda spolu sedávame na terase domu, ktorý som kúpila. Záhrada sa zvažuje k rieke, ktorej hladina prebleskuje pomedzi lístie ako vzdialené more. Už snáď po stýkrát mu čítam príbehy Dona Quijota. Sedí v kolieskovom kresle v tieni vŕby, čo rastie hneď pri dome, občas sa mu na nehybnej zostarnutej tvári mihne náznak úsmevu, prejde do tmavozelených zreničiek a pretrváva tam ako jemný ligot, až kým ho nevystrieda ponížené zahanbenie, keď ho kŕmim a umývam pred spaním.

Keď potom ležím za dlhých nocí v posteli a počúvam tichý chrapot jeho dychu, ktorý prichádza cez odchýlené dvere, cítim v žalúdku šteklivé chvenie. Uzavreli sme spolu dohodu, že sa nebudeme navzájom ľutovať. Som stále rovnako hlúpa ako predtým, ale našla som slnko a smiech v záhrade, na úpätí vesmíru. Asi starnem. Ale napokon, človeku sa asi nemôže nič horšie prihodiť, ako nezostarnúť.

Alebo ako zostarnúť…

 KAROLÍNA   AGÁTA   JÚLIA   EMA   TEREZA   ZOE 
Slová »
© DESIGN bojars 30/11/2004