Prekliatie pod námesačným šerom

(Radovan Brenkus)

Beztak je všetko,
ako som povedal:
po smrti prichádza večné
uskutočňovanie nepamäti spred počatia.

Presvedčilo ma o tom
námesačné konanie mimo vedomia,
keď som žil niekým iným
a po prebudení som odrodil seba.
Svitá alebo sa zvečerieva?

Azda preto príde toľko ľudí
pri poslednej rozlúčke.

Je iba jedna najotrasnejšia skladba
nútiaca tranzom
utancovať telo pri zmietaní.
Počuť ju ukrytú v každej piesni.
Nehodlám vnímať bolestivé
kmitanie bubienkov, no musím.
Až príliš pravdivo znie,
ako je na tom všetko.

Nič sa neopakuje v kruhu.
Vôňa vecí schováva ich stuchlinu,
prach, ktorý bol telom.
A tak sa nárek nad maličkosťou
až priveľmi blízko posúva
k náreku nad mŕtvym.

Vraj duša je nesmrteľná
a existuje nádej na vzkriesenie,
a predsa namiesto radosti
človek do nej vnáša pochybnosť,
na pohrebe ju popiera plačom.

Dejiny pochovali toľkých,
že by sa plač mal znudiť
sám sebe. Ó, niečo vyššie.

Ani smrť sa neopakuje v kruhu,
pocity sa takisto prežívajú
nanovo v ďalších.
A to opäť dokazuje námesačné konanie
možné leda pri jedinej skladbe.

Je najotrasnejšia tým, že veci
vydychujú prítomnosťou minulosť,
budúcnosťou sa predurčujú do múzea.

Ó, čosi neurčité, neverím,
hoci ako by som chcel.

Keď človek vyrastie,
potrebuje útechu, teplú náruč,
kde by sa ukryl,
ale on plače a plače ako dieťa,
lebo matkina odišla
a očakávaná neprichádza z druhej strany.
A to opakovanie plaču
tiež vyvracia božský kruh.

©   Radovan Brenkus 
©  design:  bojars  September 2005TOPlist