Stretneme sa v raji

(Radovan BRENKUS)

Sklonený nad drahou Lulu hádže vražedný pohľad na postavu, ktorá pomaly cúvne a rozbehne sa do bočnej uličky k polorozbitému kostolu. Hádže ho ako kameň. Mesto zachvátila vojnová horúčka, besnie v ňom uragánové šialenstvo zanechávajúce rozvaliny a čiernemu prízraku v podobe mračna rastú v stopách spáleniská. S dušičkou na vlásku si privinie Lulu a prenáša sa do čias, keď bol malým chlapcom.

„Roztrhal mačku, roztrhal mačku,“ posmieval sa húf mladých vagabundov žobrákovi. Vláčil za sebou malý rebrinák s hrncami a šatstvom. Vozík sa natriasal na hrbolcoch chodníka a lomozil. Najprv si ich zlomyseľnosť nevšímal, no keď dobiedzali kopaním do rebrináka a navyše ukradli nádobu, jednu z jeho mála vecí, oboril sa na nich s palicou: „Zmiznite!“ Detiská sa rozostúpili, predbiehali sa v ziapaní a strúhali grimasy, aké by nezvládol ani klaun. „Roztrhal mačku, žerie jej sračku,“ riekankovo vyspevovali. Jedného sopliaka chytil pod krk a šľahol ho drevenou tyčou po chrbte, na čo sa galgani rozpŕchli. Usmrkanec, čo ho najviac vyprovokoval, už nebol taký odporný, jojkal a krotko odchádzal.

„Tak ti treba,“ zagánil Mário na Antona. S malou Lulu pozoroval na rohu ulice jeho bandu, ktorá ho považovala za vodcu. Občas s nimi paktoval, no ak išlo o choré vylomeniny, radšej sa ich stránil.

„Drž hubu, lebo ti ju roztrieskam!“ podľahol agresii Anton. Určite by ho udrel, keby sa nepoznali až tak dôverne. Stýkali sa odmalička a ich rodičia, čo netušili, akých výrastkov majú, sa sústavne navštevovali.

„Hohó, nie tak zhurta. Sám si si na vine.“ Vedel, že sa ho nedotkne, aspoň natoľko ho poznal. Medzi nimi sa vyvinul zvláštny druh priateľstva. Trpeli obojstrannou chronickou nenávisťou možno preto, že Anton nemal všetko, čo Mário, tajne mu závidel miernu povahu, ľutoval, že nie je na jeho mieste, a možno preto, že si neustálou prítomnosťou liezli na nervy, ale zvyk nútil chlapcov, aby sa navzájom podržali, keď sa žiadalo, aj za cenu, že to Máriovi bolo proti srsti.

„A čo má byť?! Toho starého to vyjde draho. Zaplatí za to. Prisámbohu, zabijem ho!“ Držal si pravý bok, a ako sa narovnával, tichučko zastonal.

„Raz na to doplatíš,“ ozvala sa Lulu.

„Bodaj by nie, si chmuľo,“ dodal Mário s rozviazanými šnúrkami na topánkach a ošúchanými nohavicami. Boli mu viditeľne dlhé.

„Starajte sa o seba,“ šúchal si bok Anton.

V jeden nedeľný podvečer - robil to pravidelne a nevynechal ani tento - sedel žobrák na schodišti pred vstupom do kostola. V drobnom hrnčeku pred ním sa ligotala almužna. Všetci, čo mohli voľačo darovať a ktorých tváre sa mu postupne vpíjali do pamäti, odriekavali na omši modlitby. Zdvihol sa a zbadal, že vyľudneným mestom štvú chuligáni krívajúceho túlavého psa. Palicami zahnali chudáčiska k múru zatvorenej pekárne, obkľúčili ho a začali mlátiť. „Len mu dajte! Dobite toho bastarda!“ povzbudzoval Anton. Mário pri pohľade na nich dýchavične fňukal, ronil slonie slzy. A pes skuvíňal. Ponášalo sa to na nepretržitý plač batoľaťa v perinke. Bedár odbehol od vozíka. „Rýchlo preč!“ zavelil jeden z grázlov. Grobiani sa roztrúsili na všetky strany. Žobrák s dlhšími strapatými vlasmi, oblečený vo voľnej blúze a priliehavých nohaviciach, opásaný sivým ľanovým plátnom, pristúpil k psovi a šklbnutím hlavy mu zlomil väzy. Upokojujúce ticho v okamihu prerušilo naliehavé kňučanie. Vystrel sa a jeho robustnú tvár zaliala krv. Stekala po prešedivelej brade, v ľavej očnej jamke vytvorila malé jazierko. Napoly slepý si priložil na oko handričku vybratú z vrecka a s rebrinákom, do ktorého uložil mŕtveho psa, sa pobral na kraj mesta, kde ho čakalo jediné bezpečné miesto - teplý brloh, v ktorom nocoval. Žobrákov hrnček medzitým zmizol.

„Si obyčajná sviňa!“ hádal sa Mário s Antonom cestou domov.

Hrdzavý mesiac vstúpil na minútu do zemského tieňa, umlčal zbor zavýjajúcich vlčíc, ktoré sa zoskupili z okolitých lesov.

„Prečo?! Vieš, koľko besných psov tu pobehuje? Sú nebezpeční. Treba od nich vyčistiť mesto.“ Potiahol nosom a odpľul si.

„O to nejde, ale o ten kameň.“

„Hovoril som ti, že ten žobrák mi raz zaplatí.“

„Nielenže si mu rozbil ksicht, ale asi prišiel aj o oko.“

„No a čo. Veď ich mal dve.“

„Čo urobíš s tými peniazmi?“

„A čo ja viem? Jemu by aj tak boli nanič. Dúfam, že ma našim nebonzneš.“

Mário sa zvrtol a ubzikol od Antona čo najďalej. Zvrtnutím akoby prikývol. Prejavil síce súhlas, že ho neprezradí, lebo bol jeho jediným priateľom, no nedokázal ho vyriecť, zutekal od zhnusenia. Najradšej by hneď pritrielil k jeho rodičom a vypumpoval im žalúdok. Aby ho nakopali do zadku a prinajmenšom mu uštedrili nakladačku, ktorá by sa vyrovnala bolesti preliačeného kameňa.

Zvrtol sa a zbor vlčíc priďaleko od nich sa po minúte ticha rozliezol.

Antonova rodina sedela za stolom, obedovali.

„Zasa sa na teba sťažovala učiteľka,“ nasadil si prísny výraz tváre otec.

„A na čo také?“ zasyčal Anton.

„Vraj si jej vynadal.“

„Ja? To si vymyslela. Za to by ma vyhodili zo školy. A nikto z triedy to nepotvrdil.“

„Nebodaj preto, že sa ťa boja.“

Brat nahádzal do seba jedlo, odfrčal od stola a sestra sa pohrávala s príborom.

„Sedí na mne,“ pokračoval Anton. „Hodnotí ma stokrát horšie ako iných. Na minulej hodine som pred tabuľou vedel všetko. Skočila mi však do reči a načisto ma doplietla. Posadil som sa a pred všetkými vyhlásila, že som debil. Zhadzuje ma, vraj nič neviem. Preto ju neznášam.“

„To by nemala robiť,“ prisadla si mama, aby sa najedla.

„Pôjdem za ňou. A keď je to pravda,“ mľaskal otec ako brav nad korytom, „krk jej vykrútim! Neuveriteľné, čo si učitelia dovolia. Ponižuje mi syna namiesto toho, aby ho niečo naučila. Za čo je platená?!“

„Už sa toľko nerozčuľuj,“ pridala sa mama.

„A ty sa s jedlom nebabri! Zober sa a choď preč! Večerať už nebudeš!“ obrátil sa otec k dcére. S plačom sa zavrela do izby.

„Počula som,“ zachraňovala mama situáciu, „že ste rozbili hlavu nejakému bezdomovcovi a ty si bol pri tom.“

„Od koho, preboha?“ Antonovi takmer zabehlo, zamaskoval to kašľom. „Adrián mi povedal, že ich napadol a Tomášovi preskočilo. Otrasné. Tiež to nemusel riešiť takto. Ten kameň si mohol odpustiť. S Máriom sme sa vtedy kúpali v rybníku. Veď vieš. Ako je dedinka Dukando. Lulu bola s nami, môže to dosvedčiť.“

„Môžeš to odprisahať?“ pozrela na neho mama.

„Prisahám,“ prebodol bez váhania jej oči, do ktorých sa priamo a dlho díval. Prebodol ich zrakom bez toho, aby čo len na moment mrkol inam.

„No dobre, môj zlatý. Tušila som,“ pohladila ho po vlasoch, „že sú to iba zlé reči.“

Na druhý deň sa Mário stretol s Antonom. Zišli po kamenných schodoch, pozdravili starú paniu a popri kontajneri zabočili do rozkopanej uličky.

„Včera ma rodičia skoro odhalili. Ty kurva, prečo si ma bonzol?“

„Vyser si oko. Ja som to nebol.“

„Neklam. Nikto iný to nemohol byť. Si zradca.“

„Nebuď si istý. Opýtaj sa na to svojich cvokov.“

„Neverím ti! Vedel som, že niektorí ma môžu potopiť, ale prečo práve ty! Na teba som spoliehal najviac! Prečo?!“

„Doriti! Naši už týždeň nie sú doma, keď to tak chceš vedieť! Musím sa starať o brata a sestru! Kedy som im mal povedať, aby to vyklopili vašim?! Ak neveríš, príď k nám!“ Máriovi sa chvel hlas, Anton sa zháčil a chvíľku premýšľal.

„Prepáč… Keby sa naši pýtali, povedz im, že sme boli pri tom našom rybníku. Dohodni to aj s Lulu,“ zmiernil tón. „Verím ti. Nemysli si, že ťa nemám rád,“ objal Mária, keď zastali. „Veď sme ako bratia.“

„Urobím ti po vôli, len aby si zmenil mienku o mne. Zradcu hľadaj inde.“

Zapískali pod oknom, z ktorého im kamarát vzápätí naznačil, aby ho počkali.

Lulu vyrástla. Boky sa jej rokmi zaoblili, svetlé šaty s nepatrným výstrihom napínali pevné prsia, priam splývali s jemnučkou pokožkou a dlhé vlasy ako plavý zamat zvýrazňovali rozprávkovú tváričku. Mário, s ktorým sa cítila príjemne, keď sa túlali miestnymi hájmi, siahal po britve, mal stále dohladka oholenú pleť. Priťahovala ho jej silná aura. Často sa ho dotkla a rozbúšila mu srdce. Keď sa upokojilo, urobila to znova. Aj teraz ho takto provokovala, dráždila a hrala sa s jeho pohľadom na skrývačku. Na čistinke ležali s rukami pod hlavou, pozorovali plávajúce oblaky a točili slamkami v kútikoch úst.

„Krajina je naruby. Isto vypukne vojna. Je otázkou času, kedy vyhlásia mobilizáciu,“ zamyslene skonštatoval.

„Ak zabiješ človeka, neminie ťa trest, a v tomto prípade je zabíjanie povýšené na prirodzený zákon, každému je všetko odpustené. Prečo? Nikto sa nechce hrať na vojakov.“

Jar s paletou pestrých farieb domaľovala opatrnými ťahmi štetca krajinu a bolo počuť praskot konárov popri jeleňom dupote.

„Neviem,“ hral sa s jej vlasmi. „A myslím, že tomu nikto nerozumie. Kto vlastne za to môže? Isté je, že na to doplatia výlučne nevinní… Ako môže Boh také čosi dopustiť?“

„Zhrešili sme a to zlo musíme vliecť ako bremeno všetci. Budeme ho dediť až do sebazničenia, aby sme poučení svojím koncom vstúpili nakoniec do raja. Práve toto je jeho cieľ. Je to naše zlo a nie jeho.“

„To ho neospravedlňuje. Nikto by nemal niesť zodpovednosť za činy druhého. Beztak si myslím, že mu nezáleží na matkách, starcoch ani deťoch. Je mu to jedno, ak sa na zlo dokáže leda prizerať.“

„Život je milovanie s peklom,“ položila si hlavu na jeho hruď. „Peklo prichádza s rozkošou, po ktorej túžime. Nevedome o ňu bojujeme, akoby o nič iné nešlo pri hľadaní, a keď ju máme, nie sme ochotní sa jej vzdať. Nato pri spojení s peklom precitneme. Zistíme, že čoskoro zhoríme.“

„Či máme rozkoš alebo nie, nemôže nás teda tešiť ani jedno, ani druhé.“ Včela, čo opelila čakanku, pristála na jeho lakti a on si to nevšimol. „Au,“ zjojkol. Vypadla mu slamka a posadil sa.

„Vidíš,“ zdvihla sa nad ním a usilovala sa prstom vybrať žihadlo, „aj včela je na tom rovnako. Zbiera peľ, a predsa zanechá kvapku sladkého medu… Ak je ohrozená, bojuje. A radšej sa zmárni pichnutím žihadla, ako by ju mal zmárniť niekto iný. Zdá sa to nepochopiteľné. Ale čo je lepšie? Ani jedno, ani druhé. Tak či tak zomrie. Vlastným zničením sa však pokúsila o záchranu života, zostane po nej aspoň niečo. Bolesť zo žihadla, ktorou chutí jej med. A tak nejako je to s nami. I človek sa radšej poteší rozkoši. Už len preto, že ju prežil, že vôbec bola.“

Vytiahla živý tŕň, ľahli si do trávy a jeho ruka ostala v jej lone. Motýle prášili lúčne kvety krídlami, od ktorých sa odrážali lúče ako od pozláteného staniolu, a vône kvetov kuchársky na tisíce spôsobov miešal opojný vlhký vánok. Servíroval ich na zelenom tanieri obloženom osikami, kvitnúcimi jahodami a hubami.

„Zájdem za Antonom. Pridlho som ho nevidel. Hádam zajtra.“

„Ako chceš. Nepáči sa mi však, nemám ho rada.“

„Viem, že ho nestrpíš. No neraz mi pomohol.“

„Lebo nemá iného priateľa. Ako ty. Raz ťa privedie do hrobu. Cítim z neho niečo veľmi zlé, niečo, čo je v ňom hlboko zakorenené. Nie je to dobrý človek,“ vypustila z úst slamku.

„Ale čoby, neprivedie…“

„Pozri, škovránok,“ preťala reč. Vtáčik šveholil, krúžil pod jediným oblakom. Svrčky položili na zem husle, cvrlikanie stíchlo a dívali sa so zaľúbencami na škovránka. „Ako krásne spieva. A spieva jedine nám,“ povzdychla si.

„Raz ťa vezmem do raja. Do skutočného raja, kde more nie je slané. Nasadneme na obláčik a ten škovránok nás potiahne slnečnými lúčmi k najbližšej rieke. Obláčik na brehu sa premení na čln. A na ňom už doplávame k moru. Do raja, kde pokojná morská voda obmýva čarovné pobrežie, nepozná búrky ani stroskotancov. Tam sa budeme túlať a váľať v piesku. Viac nepotrebujeme. Každé ráno pozdravíme ryby, čajky a palmy. Okúpeme sa a večer sa im poďakujeme.“

„Raz tam doplávame, pretože všetky rieky vedú do raja.“

Privinula si jeho ruku, on stisol jej a škovránok sa vytratil z obzoru.

Doma u Antona to vrelo. Zakaždým, keď sa vadil s rodičmi, strečkoval nervózne po kuchyni, prípadne rozbíjal riad. Čím ústretovejšie plnili jeho náhle výmysly, tým zatrpknutejšie ich nenávidel. Keď mu nevyhoveli, na čom urputne nástojil, zaťal sa a vyhrážal samovražednými úmyslami, takže napokon vždy ustúpili. Vo vzťahu k nemu zostávali v neriešiteľnej situácii.

„Čo ťa láka na tej organizácii? Je to banda zločincov,“ spustila mama na syna. Otec sa pevne držal stola, aby mu neuletela ruka. Keby udrel, zabil by ho.

„Sme vlastenci. Nenávidíme cudzincov. Žiadame, aby krajinu spravovali tí, čo im prináleží. Nech sa berú, odkiaľ prišli. Naši sú bez práce a oni sa tu rozťahujú. Krajina živorí. Chceme, aby sa konečne nastolil poriadok, aby náš národ prosperoval. Nesmie upadať, cudzincov vyduríme ako dobytok. Ste naivní. To nie je zločin. I vám by malo záležať na krajine.“

„Ty si sa zbláznil. Nechaj to tak.“

„Ja? A zbláznil? Vy ste zaspali dobu. Myslíte po starom, chýbajú vám nové myšlienky. My mladí zavedieme pokrok. Azda vám pomôžeme. Nám však patrí svet a len my ho zmeníme.“

„Prekristapána, poslúchni matku,“ nevydržal otec, „ináč ti vymyjú mozog. Najhoršie je, že ani nevieš, o čom hovoríš. Nemáš poňatia, do čoho si zapletený. Z tej organizácie vystúp!“

„Hovno! Som nezávislý slobodný človek! Nikto ma neovplyvní! Ani vy mi to nezakážete!“

„Ty somár! Ako nikto?! Veď im si podľahol!“ nedalo to otcovi.

„Prežil som viac ako dosť! Čo o mne viete?! Jakživ ste sa o mňa nestarali! Neviete si predstaviť, ako som bol niekedy na dne! Nikdy ste sa tam neocitli! Nepoznáte, o čom je život! Raz vám ukážem schody do pekla!“

„Nerob to. Možno ich ukážeš tomu, kto sa po nich vracia,“ stihla dopovedať mama.

Anton tresol dverami a rozzúrený otec sa vyrútil za ním. Chytiť ho nestihol.

Krajinou sa v letných časoch prehnala mobilizácia a osobitné vojenské zložky dohliadali na zbehov. Kontrolovali byty, preverovali osoby. Anton, ktorý hovoril, že jeho poslaním je brániť vlasť a položiť za ňu život je najväčšia česť pre hrdinu, narukoval medzi prvými. Mária trýznili zdravotné problémy, trpel žlčníkovými záchvatmi. Patril k tým, ktorých mali zobrať ako posledných zo zálohy. Zdržiaval sa doma, ale už po mesiaci ho prenasledoval zvuk sirén. Obyvateľstvo sa nezriedka valilo do pivničných priestorov. Mário a Lulu vyšli z miestneho kina, kde sa filmy premietali sporadicky. Väčšinou pre nedostatok záujmu. Sirény ťahavo hulákali a oni bežali, aby sa schovali. Zem dunela od náletov kovových vrán, obidvaja tíško čupeli v kúte pivnice.

„Bojím sa,“ celá sa triasla. „Čo sa deje? Kam som sa to dostala?“

„Vydrž. Pominie to,“ chránil ju viac a viac telom.

„Ten svet je čudný. Hrozné miesto. Kde sme sa ocitli? Zobudili sme sa v zlom sne. Aspoňže mi ťa daroval. Pritúľ sa ku mne, nech ťa naposledy cítim, nech zaspím v tvojom náručí.“

Strop sa zachvel a zdalo sa, že zakrátko spadne. Hlučná rana im vrazila do hrdiel srdcia. Bozkom si ich vymenili a prehltli.

„Nezomrieš,“ potláčal zhrozenie, ktoré sa mu zreteľne črtalo na tvári, „prežijeme to… Preboha, čo to má znamenať?“

„Neviem. Už ani ja neviem,“ zašepkala prerušovaným plačom. „Sem nepatríme.“

Bomba, ktorá zmietla mreže a zväčšila otvor pivničného okna, vyhĺbila obidvom dieru v dušiach a zaviala ich hustým prachom. Dusili sa a kašľali.

Kovové vrany odleteli, prach sa rozptýlil. Ibaže nebezpečenstvo nepominulo. „Musíme odtiaľto zmiznúť!“ zvrieskol. Priviedol Lulu k narušenej stene, oprel sa o múr chrbtom, rukami zaimprovizoval schodík, na ktorý sa postavila, a vytlačil ju otvorom. Vchod, ktorým prišli, zavalili tehly. Mário sa pokúšal vyjsť, no šmýkala sa mu pravá noha. Nedarilo sa ju zafixovať, statiku zadného múru mohol narušiť závan vetra. Lulu zočila tehlu, po dopade ktorej klesol strop. „Pridaj si,“ prosíkala z posledného. Tak úpenlivo, až nemala z čoho. „Snaž sa, skús ináč,“ ťahala ho, ako len vládala. Vyplašene, akoby sa jej do vlasov zaplietla iskra. Mário sa lopotil, dychčal a z čela sa mu lial pot. Nie a nie vyjsť. Jeho ruka sa jej vyšmykla, trhlo ňou dozadu a bývalý sklad sa zosypal ako mrakodrap z hracích kociek. Máriove telo sa ocitlo pod troskami. Nie. Nápor zdesenia bol taký silný, že tak si to predstavila výhradne ona. Naostatok vyliezol, odplazili sa a pozreli na budovu. Vtom sa budova naozaj zrútila. Vydýchli si. Chvíľku ležali, vyčerpaní a špinaví.

Z hmýriaceho sa davu, čo bedákal v uliciach zničeného mesta, sa vynoril žobrák, doriadený, spotený ako oni. Po rokoch sa jeho výzor ani nezmenil. Popri milencoch ťahal drevenú atrapu na kolieskach. On hľadel na nich a oni na neho. Ich vzájomná blízkosť bola taká hlboká, že ju vyjadrovalo opätovanie zrakov. Bola taká zmysluplná, že vnútrom vstúpili bez prázdneho súcitu do svojich pohľadov. Z ničoho nič priletela pomiatnutá včela, vrazila do žobrákovho zápästia a vpichla žihadlo. Ani on nevyprovokoval ju, ani ona zúrivo nedobiedzala do neho. Priletela v záchvate náhle priezračného počasia, akoby prízrak kovových vrán tadiaľ neprefrčal, opitá počasím vyjasneným v ich srdciach. Mimovoľným šmahom ruky sa striasol včely, zmietala sa na zemi. A hmýriaci sa dav bedákal. Pričasto rumázgal, lamentoval a nariekal po náletoch, nie však tak, ako keď mesto zničilo vojnové šialenstvo v zimných časoch.

Nastal vianočný čas. Počas studených dní sa krátil, jeho pokoj narušili chápadlá vojny. Jemne snežilo a mesto blúznilo v horúčke - ľudia ozlomkrky utekali, vrieskali pri dopadoch granátov, čo vytrhávali dlažbu a krivili stĺpy lámp, a v hluku výbuchov sa snažili dostať z dosahu streľby. Opúšťali príbytky, vojaci kántrili medzi sutinami skrýše obyvateľov.

Anton blúdiaci v zmätku stál na strane tých, ktorí bránili mesto. Dorazili neskoro, aby poskytli ochranu bez veľkých strát. Zachránili ho, no z mesta zostali ruiny. Príšerná paseka sa preniesla do Antonovej hlavy. Nespoznával nikoho a v strehu strieľal po všetkom, čo sa pohlo. Čokoľvek v pohybe ho smrteľne vystrašilo.

Pred zrútenou zvonicou kľačalo dievčatko na schodoch. „Mamááá, mamááá,“ revalo na plné ústa. „Vstáááň,“ hegalo rodičmi, „vstáááň!“ Detská hlávka s páperím namiesto vlasov sa rozpolila a trup s gejzírom krvi sa zvalil na telá rodičov. Akoby sa dievčatku nemohlo prihodiť nič lepšie, čo by uchlácholilo jeho prechodnú situáciu. Pred krížom sa prihlasno modlil pokľaknutý starec. Anton sa potkýnal o mŕtvoly, pľantal sa popri ňom. Vystrelil a zasiahol ho. Starký namaľoval lícom krvavú šmuhu na mramor, zanechal nečitateľnú správu o konci sveta.

Hrôza vyhnala do ulíc aj Lulu s Máriom.

Ich rodičia zahynuli pod zrúcaninami domov. Zaľúbenci vyfrkli z bytu, kde boli na návšteve u príbuzných. Naľahko oblečení si ratovali život, držali sa a v behu naďabili na tehotnú ženu rozvalenú pri kanáli. Šialene, prenikavo kričala a rev úbožiačky sa preniesol do paniky milencov. Až tak sa stal súčasťou strašnej podoby ich predstáv, až tak sa nedokázali ani pohnúť, že v nich spôsobil posmrtné stuhnutie nielen preľaknutia, ktoré bolo zdesením ženy, ale aj ich vedomia poznačeného jej viditeľným stavom, v ktorom i ona pri zmútenej mysli nechápala, čo sa udialo s telom temer oddeleným od nej. Oni precitli a nadobudli videnie neboráčky. Odtrhnutá noha sa povaľovala pri tele a ona totálne zakrvavená sa pokúšala rukami vrátiť embryo do maternice. Črevá zamotané so zdrapmi šiat zabraňovali úsiliu ako ostnaté drôty. „Poď! Poď preč!“ súril Lulu spamätaný Mário. Jeho najdrahšia bytosť zapustila korene, nedarilo sa rozhýbať ju. Akoby jej telo pradávno zaliala sopečná láva a teraz ho ako sochu vykopali z podzemných hlbín. Nakoniec ju rozhýbal, skamenenú pohľadom na hrozný výjav. „Tej chudinke už nepomôžeme!“ Odkorenil Lulu od zeme a bezduchý výraz, čo preletel z tváre skonanej ženy na ňu, ostal v jej zakalených očiach.

Závisť, nenávisť, zrada, pýcha a faloš, to všetko sa zrkadlilo ako malicherné. Získala síce presvedčenie, že nijaká ľudská zloba sa nevyrovná násiliu na nevinných, skutočnému úkazu hrôzy, akú nestretla ani v najdesivejších snoch, že nevraživosť vo svojej márnosti nemusí zapríčiniť stratu ich vysnívaného raja, ale pod najťažším bremenom strachu z toho, čo videla, sa jej raj rozplynul pred očami.

Obaja zakopávali o vnútornosti a odpadky na chodníku. Nepriateľská zberba vojakov trielila z mesta, hluk ustupoval. Mário počul za chrbtom najhlasnejší výstrel, pri ktorom v ňom zanikla celá rozliehajúca sa streľba. Pochádzal od postavy vynorenej spoza rohu ulice. Lulu skĺzla k jeho nohám, akoby chcela za voľačo odprosiť, a on pokľakol, naklonil sa nad hebulinkou tvárou. Pritisol ju k sebe. „Mário, ja odchádzam. Možno sa stretneme v raji,“ stihla vydýchnuť. Zatlačil oči. Nevysloviteľná úzkosť mu vyhŕkla slzy a hrdlo navrelo takým hrvoľom, že by neprehltol žiadnu slinu. Stŕpli mu hlasivky. „Lulu, kde je tvoj Boh?“ zavzlykal. Rozčerená krv stuhla na sklo, ktoré sa v žilách rozbilo, roztrieštilo na drobunké čiastočky a znútra ho rezalo kúsok po kúsku.

Sklonený nad drahou Lulu hádzal vražedný pohľad na Antona, ktorý pomaly cúvol a rozbehol sa do bočnej uličky k polorozbitému kostolu. Hádzal ho ako kameň. Zvonili mu na poplach slová - raz ťa privedie do hrobu… Anton uháňal, zavadil o ozdobenú jedličku vypadnutú z okna a nohami rozvláčil črepiny pred vybrakovanou pekárňou. Zamarilo sa mu, že naňho zaštekal dobitý pes s krvavými fľakmi na srsti. Pred kostolom postrehol rebriniak. Natrafil na žobráka v rozpadnutej spovednici, kde sa ukrýval. Ich pohľady sa na okamih stretli a žobrákova jazva pod ľavým okom urobila na moment z chaosu v Antonovej hlave poriadok. Vstúpil medzi trosky oltára a sakrálnych malieb, posadil sa na turecký spôsob, roztrasený úmorne vymenil zásobník, priložil si hlaveň k spánkovej kosti a stlačil spúšť.

Mário zatiaľ plakal nad telom najmilovanejšej bytosti.

S dušičkou na vlásku si privinul Lulu a pri predstavách, ktoré prehrmeli jeho minulosťou, zodvihol telo. Niesol ho k zrútenému kostolu. Čosi mu šuškalo, kam má kráčať. Nohy mala prehnuté v kolenách, ruky rozopäté do kríža a zo zaklonenej hlavy siahali vlasy bezmála po zem. Povievali so sukňou šiat. Rachot, ktorým ho vnútorne poznačili pominuté výbuchy, prechádzal v Máriovej duši do bubnovania a krik sa menil na deštrukčnú symfóniu orchestra. Stonajúci zbor horlivo spieval jeho posadnutým zármutkom a rytmus skladby plnej sopránu znázorňoval pochod kvíliaceho záhrobia.

Mário predstúpil pred žobráka, čo vyšiel z kostola, zložil mu Lulu k nohám, pozrel na neho cez vlastnú hmlu a sám upadol vedľa nej. Skosila ho náhodná guľka zavŕtaná pod lopatkou. Žobrák vybral veci z trochu zachovalého rebrináka. Zbavil sa toho posledného, čo mal, a uložil doň milencov, jemne ako kedysi mŕtveho psa. Spali v objatí ako na posteli po svadobnej noci. Ťahal vozík a pramienok dlhých ženských vlasov zanechával stopu v tenučkej pokrývke snehu. Značil kľukatú cestičku a prenežne si nôtil. Na svadobnej ceste hral v slákoch neviditeľného orchestra.

Bedár prišiel, kde rozknísané tŕstie obliekol srieň. Na brehu vyložil telá, namáhavo ich súčasne potlačil a rieka za mestom si ich zobrala. Pena na vode šumela, prúdy žblnkali a trstiny stonkali ako struny lýry. Všetko špľachotalo, vycengávalo a vzdychalo nebom, odkiaľ nástojčivo hudlikala razantná hudba. Orchester sa schovával za zachmúreným belasým závojom. Zamračené nebo bez svetlého obláčika a škovránka úporne kvílilo, ronilo snehové vločky, tak žalostne, až sa chladné kamene na brehu hádzali do rieky. Žobrák hľadel, ako namiesto kvetov unáša voda telá zaľúbencov. S otupenými zmyslami sa nevdojak pozrel na ruku. Prezeral si ju, nevidel nič. Ani mince na dlani, ani žihadlo v zápästí, ktoré dávno odpuchlo. A práve toho sa zľakol, to ho bolelo najviac. Zadíval sa na rieku, dlho ju pozoroval a prehovoril: „Teč, rýchlo teč. Nech to tak nebolí, nech neplače rozum.“ Povedal to tak clivo, div že ho neposlúchla. Do mesta sa pobral bez rebrináka.

Husto snežilo. Na znivočených schodoch spustošenej radnice sa stúlil do vajíčka, rozhostila sa v ňom únava. Pochytila ho taká nesmierna ustatosť, že zatúžil zaľahnúť a ponoriť sa do spánku mŕtvych. Strastiplne ich vnímal roztrúsených kade-tade na spľundrovanom námestí. Dnes nezasadne za štedrovečerný stôl, neusadí sa ako tí nebohí, čo nestihli ani poslednú večeru.

Tuho mrzlo. Snehové vločky sa trblietali vo svetle tých pouličných lámp, ktorých sa nedotkla vojnová skaza. Na mesto si ľahla tma. Vločky sa drgľovali, spájali do chumáčov a niektoré sa topili na žobrákovej tvári. Ukázali mu, ako sa tvoria slzy. Plakať už nedokázal. Iné si sadali jedna k druhej a vytvárali bielučké záveje narastajúce na mŕtvolách. Zvážali ich záprahmi. Od jeho necitlivých chodidiel postupovalo bolestivé mravenčenie nahor, sťahovalo cievy a brneli mu končatiny.

Je chladno. Veľmi chladno. Aspoňže im je teplo pod perinou, napadlo mu. Rozochvený zočil dvoch mužov, ako jeden objíma zozadu druhého. Zmeraveli v smrteľnom kŕči. Sneh ich zavial, prikryl poslednou nádejou. Nakladali ich na povoz. Vyziabnutý si šúchal dlane a z pľúc cez ne vypúšťal teplý prúd vzduchu. Drobulinké kvapôčky vody sa náhodne spájali a oddeľovali, vznikali rozmanité obrazce v premenách pary.

V pare zbadal usmiatu Valériu, ako s ním hrala karty, ako raz v spánku na lúke spravili z trávy udupané ležovisko, opitého krstného otca, ako mu podával žuvačku, chlapcov, ako pri dierach sliedili na poľné myši, ako s nimi upaľoval zo záhrady, vydatú tetu, ako chlipne koketovala, aby mu odhalené vnady vtlačili krv do hlavy, a starých rodičov, ako ho hladkali po smolnatých vlasoch. Poď k nám, volali z diaľky. A jeho rodičia? Ach, tí sa zhovievavo nakláňali nad jeho kolískou ako v sne. Nadoblačný dej sa skončil, prestal sa premietať film.

Para rozplývajúca sa po okrajoch zhustla do pupočnej šnúry, ktorá sa menila na penu spodných vírov rieky. Vodné prúdy niesli telá prevracajúce sa zboka nabok, ktoré nedávno odprevadil, daroval rieke. Zachytávali sa, obtáčali vôkol seba a tiesnivá samota milencov mu pripomínala jeho. Nepredpokladal, že rieka skamenie a prestane sa do nej slziť. Tušil, že niet cesty späť. Možno sa stretneme v raji, pomyslel si. Para odrazu stuhla na inovať. A vlastná minulosť, čo ho vrátila k počiatku, spojila pupočnou šnúrou žobráka s mŕtvymi milencami.

Potom už necítil nič, len príjemné teplo šíriace sa telom, olovenú ťažobu privierajúcich sa viečok a neuveriteľnú potrebu spať a spať.

©   Radovan Brenkus 
©  design:  bojars  October 2005TOPlist