V oknách nesvietilo jediné svetlo.

Prázdny chodník príkro stúpal popri niekoľkých obytných blokoch. Na hornom konci ulice dláždenej mačacími hlavami sa rozlievala žiara svetiel širokého bulváru. Policajná stanica sa krčila na druhom konci ulice, žlté žiarovky nad vchodom sliepňali v hmle ako zvlhnuté fakle. Padal drobný studený dážď. Yossarian pomaly vykročil ulicou. O chvíľu prišiel k tichej útulnej a lákavo vyzerajúcej reštaurácii s červenými plyšovými závesmi na oknách a modrým neónovým nápisom nad dverami:

»TONYHO REŠTAURÁCIA. PRVOTRIEDNE JEDLÁ A NÁPOJE-NEVSTUPUJTE!!!«.

Text modrého neónového nápisu ho trochu zarazil, ale iba na chvíľu. V tomto čudnom, pokrivenom svete sa mu už nijaká absurdnosť nezdala absurdná.

Strechy budov, týčiacich sa nad ním sa skláňali v akejsi podivnej, surrealistickej perspektíve a ulica bola akoby vyklonená zo svojej osi. Yossarian si zdvihol golier na svojom teplom vlnenom kabáte a tesnejšie si ho pritiahol k telu. Noc bola sychravá. Z tmy sa vynoril bosý chlapec v tenučkej košielke a biednych, roztrhaných nohavičkách. Čiernovlasé chlapča by sa potrebovalo ostrihať a zišli bby sa mu topánky a ponožky. Chorľavú tvár malo bledú a smutnú keď prchádzalo popri Yossarianovi po mokrom chodníku, jeho bosé nohy žalostne čľapotali v mláke. Chlapcova zbedačenosť Yossariana tak dojala, že by ho najradšej jediným úderom päste do bledej smutnej neduživej tváre zbavil života, pretože mu pripomenul všetky tie bledé, smutné a chorľavé talianske deti, ktoré sú dnes večer zanedbané a bosé.

Pripomenulo to Yossarianovi všetkých tých mrzákov, premrznutých a vyhladovaných mužov a ženy i všetky tie mlčanlivé, odovzdané a milujúce matky s tupými pohľadmi, ktoré dnes večer dojčia vonku svoje nemluvňatá z prechladnutých zvieracích vemien, vystavených ľahostajne dažďu. Kravy. Ako na povel prešla v tej chvíli popri ňom matka s dojčaťom zabaleným do akýchsi čiernyhc handár a Yossarian zatúžil zabiť aj ju, lebo mu pripomenula bosého chlapca v tenučkej košieľke a biednyhc rozrhaných nohavičkách a celú tú otrasnú, zdrvujúcu biedu tohto sveta, ktorý doteraz nikdy nedokázal poskytnúť dostatok tepla, potravy i spravodlivosti všetkým- okrem niekoľkých prefíkaných a bezohľadných lumpov.

Čo je to za všivavý svet! Ktovie koľko bedárov by sa túto noc našlo aj v jeho blahobytnej vlasti, koľké domovy sú iba chatrče, koľko manželov je spitých a koľko manželiek zbitých. Koľko by sa tam našlo zotročných, ubiedených a opustených detí? Koľko rodín hladuje, lebo nemajú ani na jedlo? Koľko je tam zlomených sŕdc! Koľko ľudí spácha samovraždu, koľko ľudí túto noc zošalie? Koľko švábov a domácich pánov bude triumfovať? Koľko víťazov bude porazených, koľko úspechov sa zmení v neúspech? Koľko boháčov príde na mizinu? Koľko chytrákov je vlastne hlúpych? Koľké Happy- Endy sú vlastne tragédiou? Koľkí počestní ľudia sú vlastne podvodníkmi, koľkí odváľni sú vlastne zbabelcami, koľkí verní sú zradcami, koľko kňazov je skorumpovaných, koľko dôveryhodných ľudí zapredalo dušu za mizerný groš darebákom, koľkí z nich dušu nikdy nemali? Koľko úzkych a rovných chodníčkov je chodníčkami neprávosti? Koľko najlepších rodín je vlastne najhoršími a koľko dobrých ľudí je vlastne zlých? Keby ich človek všetkých spočítal a potom oddelil od ostatných, zostal by tu moľno iba s deťmi a možno len s Albertom Einsteinom a dákym starým huslistom, či sochárom.

Osamelý Yossarian zmučene kráčal ďalej ako v zlom sne, prenasledovaný trýznivou vidinou bosého neduživého chlapca. Napokon zabočil na široký bulvár a natrafil na spojeneckého vojaka, zvíjajúceho sa v kŕčoch na zemi. Bol to mladý poručík s drobnou, bledou, chlapčenskou tvárou. Šesť vojakov z rozličných krajín sa hŕčilo okolo neho, chcelo mu pomôcť a utíšiť ho. Nezrozumiteľne skuvíňal a chrčal cez zaťaté zuby, oči mal stĺpikom: - Pozor, aby si neodhryzol jazyk,- radil múdro malý seržant vedľa Yossariana a medzi zápasiacich sa vrhol siedmy muž aby poručíkovi pomohol. Vojakom sa nečakane podarilo chorého chytiť a teraz na seba rozpačito hľadeli, pretože nevedeli, čo s ním. Na rozpálených, tupých tvárach sa postupne zjavovali rozpaky.

- Prečo ho nezdvihnete a nepoložíte tamto na kapotu?- ťahavo sa spýtal akýsi desiatnik, stojaci za Yossarianom. Zdalo sa, že je to dobrý nápad, a tak vojaci zdvihli mladého poručíka, opatrne ho položili na kapotu zaparkovaného auta a pevne ho tam držali. Len čo ho tam mali, opäť na seba rozpačito hľadeli, pretože nemali ani potuchy, čo si s ním počať.

- Prečo ho nevezmete z tej kapoty a nepoložíte na zem?- zašemotil znova desiatnik za Yossarianovým chrbtom. Aj toto znelo rozumne a vojaci ho začali z kapoty skladať, ale kým ho stihli doniesť na chodník, prihnal sa k nim Jeep s blikajúcim červeným svetlom a dvoma príslušníkmi Vojenskej polície na prednom sedadle.

- Čo sa tu deje?- zreval vodič.

- Má kŕče,- odvetil jeden z vojakov, zvierajúcich nohu mladého poručíka- držíme ho.

- Správne. Zatýkam ho.

- Čo s ním máme robiť?

- Strážte ho!- skríkol vojenský policajt, zvíjajúc sa v chrapľavom rehote nad vlastným žartom a odfrčal v Jeepe...

(Joseph HELLER: Hlava XXII)

There were no lights in any of the windows.

The deserted sidewalk rose steeply a continuously for several blocks. Yossarian could see the glare of a broad avenue at the top of the long cobblestore incline. The police station was almost at the bottom; the yellow bulbs at the entrance sizzled in the dampnesslike wet torches. A frigid, fine rain was falling. He began walkingslowly, pushing uphill. Soon he came to a quiet, cozy, inviting restaurant with red velvet drapes in the windows and a blue neon sign near the door said:

»TONY`S RESTAURANT. FINE FOOD AND DRINK. KEEP OUT.«

The words on the blue beon sign suprised him mildly for only an instant. Nothing warped seemed bizzare any more on his strange, distored surroundings.

The tops of the sheer buildings standed in weird, surrealisic perspective, and the street seemed tilled. He raised the collar of his warm wooden coat and hugged it arround him. THE NIGHT WAS RAW. A boy in a thin shirt and thin tattered trousers walked out of the darkness on bare feet. The boy had black hair and needed a haircut and shoes and socks. His sickly face was pale and sad. His feet made grisly, soft, sucking sounds in the rain puddles on the wet pavement as he passed, and Yossarian was moved by such a intense pity for for his poverty that he wanted to smash hi pale, sad, sickly fase with his fist and knock hin out of existence because he brought to mind all the pale, sad, sickly children in Italy that same night who needed haircuts and needed shoes and socks.

He made Yossarian think of cripples and of cold and hungry men and women, and of all the dumb, passive, devout mothers with catatonic eyes nursing infants outdoors that same night with chilled animal udders bared insensibly to thatsame raw rain. Cows. Almost on cue, a nursing mother padded past holding an infant in black rags, and Yossarian wanted to smash her too, because she reminded him of teh barefoot boy in the thin shirt and thin, tattered trousers and of all the shivering, stupefying misery in a world that never yet had provided enough heat and food and justice for all but an ingenious and unscurpulous handful.

What a lousy earth! He wondered how many people were destitude that same night even in his own prosperous country how many homes were shanties how many husbands were drung and wiwes sooked, how many children were bullied, abused or abandoned. How many families hungered for food they could not afford to buy? How many hearts were broken.? How many suicides would take place that the same night, how many people would go insane? How many cockroaches and landlords would triumph? How many winners were losers, successes failures, rich men poor men? How wise guys were stupid? How many happy endings were unhappy endings? How many honest men were liars, rave men cowards, loyal men traitors, how many sainted men were corrupt, how many people in possitions of trust had sold their souls to blackquards for petty cash, how many had never had souls? How many straight- and- narrow paths were crooked paths? How many best families were worst families and how many good people were bad people? When you added them all up and then substracted, you might be left with only the children, and perhaps with Albert Einstein and an old violinist or sculptor somewhere.

Yossarian walked in lonely torture, feeling estranged, and could not wipe fromhis mind the excruciating image of the barefoot boy with sickly cheekks until he tourned the corner into the avenue finally and came upon an Allied soldier having convulsions on zhe ground, a young lieutenans with a small, boyish face. Six other soldiersfrom different countries wrestled with different parts of him, striving to help him and hold him still. He yelped and goraned unintelligibly through cleched teeth, his eyes rolled up into his head. - Don`t let him bite his tongue off- a short sergeant near Yossarian advised shrewdly, and seventh man threw himself into the fray to wrestle with the ill lieutenant`s face. All at the once wrestlers won and turned to each other undeadedly, for now that they held young lieutenant rigid then did not know what to do with him. a quiver of moronic panic spread from on straining brute face to another.

- Why don`t you lift him up and put him on teh hood of that car?- a corpolar standing in back of Yossarian drawled.

That seem to make sense, so the seven men lifted the young lieutenant up and stretched him carefully on the hood of a parked car, still pinning each struggling park of him down. Once they had him stretched out on the hood of the parked car, they started at each other uneasily again, for they had no idea what to do with him next.

- Why don`t you lift him up off the hood of that car and lay him down on the ground? drawled the same corpolar behind Yossarian.

That seemed like a good idea, too, and they began to move him back the sidewalk, but before they could finish, a jeep raced up with a flashing red spotlight at the side two military police men in the front seat.

- What`s going on?- the driver yelled.

- He`s having convulsions- one of the men grappling with one of the young lieutenant`s limbs answered- We`re holding him still.

- That`s good. He`s under arrest!- the MP shouted doubling over with laughter at his jest, and sped away in his jeep...

(Joseph HELLER: Catch- 22)
©  DESIGN bojars  04/11/2004

Valid XHTML 1.0! TOPlist